Sú veci, ktoré sa kúpiť nedajú, na všetko ostatné je tu Master card... Všetci určite poznáme tento slogan. Ako by aj nie... Reklám je v telke čoraz viac. Ale nie o tom som chcela.
Pred chvíľou som sa vrátila z upršaného, smutného, čierneho dňa. To je jedna z vecí, ktoré si za peniaze nekúpiš-pekný deň. Ešte šťastie, že sa Boh nenechá podplatiť. Aspoň niekto, keď už nikto iný. ,,Nie, nie, ja úplatky neberiem... ale koľko ponúkate?" - typické. Smiešne. Smutné. Ale pravdivé. Keď nemáš peniaze, pre väčšinu si nikto.
Ale sú ľudia, ktorým nezáleží na hĺbke tvojej peňaženky, dokonca ani na značke parfému alebo oblečenia, ktoré máš. Sú to ľudia, ktorých si treba vážiť, pretože ich po svete behá málo. A je ich čoraz menej. Nedajú sa nájsť ani vypátrať. Nežijú v lese ani na okraji púšte. Nie sú výnimoční svojim vzhľadom, miestom bydliska alebo formou účesu. Ich najkrajšou, najvýnimočnejšou a dokonalou vlastnosťou je zmysel pre priateľstvo. Oni sú tí, ktorí si našli nás. Aby nám osladili deň, skrášlili chvíle, a zlepšili život. Je to rodina, ktorú si vyberáme my. Je to jedna z vecí pre ktoré sa oplatí žiť. Je to niekto, kto nás v živote posunul ďalej, otvoril nám oči a vytrhol z tej masy nerozmýšľajúcich tvorov. Ukázal nám to, prečo sa oplatí žiť. Je mi jedno ako vyzerá. Nie je mojim priateľom preto, lebo nosí super handry, alebo preto, že má skvelý mobil a ani preto, že má peknú mamu. Je môj priateľ pretože mi pomohol. Pretože mu bolo jedno, čo si kto o mne myslí, on si vypočul mňa. Je môj priateľ, pretože moje srdce je priviazané k tomu jeho. Pretože ma má rád a dáva mi to najavo. Aj pre všetky naše spomienky, úlety a krásne dni ktoré nám nikto nevezme. S kým iným by si si stiahla nohavice na sídlisku plnom ľudí? S kým iným by som šla opekať bez dreva a zápaliek? S kým iným by som v trinástich rozoberala kto bude môj manžel? Komu by som zavolala, keď mám strach alebo nervy? Spolu sme si rozprávali o našich "prvotinách", spoločne sme volali na cudzie čísla a predstavovali sme sa ako Dežko, Jožka atď. Spoločne sme utekali pred čudnými zvukmi v lese, alebo pred chlapom, ktorému sme do okna hádzali kamienky, takisto spoločne sme sedeli v strede cesty a rozprávali sa. Stopovali sme, aby sme sa aspoň nejak dostali domov, pitvali sme slimákov, preplávali dosť veľkú vzdialenosť, prechádzali sme sa po sídlisku, sedeli sme, objímali sa a plakali, alebo sa len tak hádzali do snehu. Spoločne sme si kupovali tangáče a prvé podprsenky alebo alkohol. Spoločne sme preliezali plot na kúpalisku, aby sme čo to ušetrili. Prehadzovali sme kamarátku, ktorá sa bála výšok. Oni boli pri nás, keď sme mali prvé rande. A boli aj pri tom poslednom, keď sme sa rozchádzali. Im sme robili na hlavu copík, aby si neozvracali aspoň vlasy. Ich sme kryli keď boli vonku s chlapcom, im sme pomohli napísať úlohu alebo ťahák aj keď sme mali svoje starosti. Boli, sú a tí skutoční aj vždy budú stáť hneď tesne vedľa nás aby sme nespadli, keď sa nám zakrúti hlava. Oni sa nepýtajú prečo. Oni rovno konajú to, o čo ich žiadame. Boja sa o nás a chýbajú nám, keď nie sme s nimi.
Možno sa naše cesty rozdelia a nebudeme mať spoločnú firmu, možno si naše deti nebudú požičiavať hračky, a možno naši manželia spolu nebudú hrávať karty tak, ako sme si to naplánovali, ale kedykoľvek si budeme môcť zavolať a spoločne zažiť to, čo kedysi. A ktovie, možno to osud zariadi tak, aby sa všetko, čo bolo krásnym snom stalo skutočnosťou. Ale kým zostarneme, ošedivieme, vypadajú nám zuby, dovtedy sa bavme, žime, spievajme, tancujme, chatujme a hlavne sa zabávajme. Aby sme mali na čo spomínať...
