nebaví ma to. Paródia na naše sny, túžby a predstavy. Načo sú ľuďom nohy, keď nemôže ujsť pred svetom, ktorí ich núti... vopchať si prsty do úst. Dať ruku na srdce a prisahať vernosť tomuto národu. A načo? Kto bude prisahať vernosť mne? Už prisahali...a čo z toho? Porušili? Porušili! Nedodržali! Sklamali! Zanechali bolesť a trápenie...
Minule som šla vlakom, dostala som pokutu, veď prečo nie? Komu inému sa toto mohlo stať? Všetci mi hovorili, vyzuj sa, ale ja mám predsa vlastný ROZUM, a just som sa nevyzula... 5 eur, celkom v pohode, dali mi zľavu, ešteže tak. Prisahala som sebe, aj tomu smiešnemu ujovi v policajnej uniforme, čo som mu náhodou vynadala do k***, že sa to nestane, iste sa stane. Dúfam, že ma nebudú pokutovať...myslím, že budú... Načo sa pýtame, načo dúfame keď poznáme odpoveď?
Niekto raz povedal, neviem presne kto to bol, že ľuďom prerastá cez rozum to, čo vytvorili, že sa proste nedostali na takú úroveň aby vedeli pochopiť to, čo sami spôsobili. Vlastne, neviem či toto niekto povedal... Myslím, že nie... Možno som prvá, rada som prvá, najprvšia. Okrem toho "daru" reči, máme ešte o čosi viac ako rastliny. Súperíme, sami proti sebe, druh proti druhu... Smiala by som sa, keby jedna margaréta chcela rásť rýchlejšie ako druhá, veď je to nezmysel. A my aj tak súperíme... Byť prvý, byť najlepší, najkrajší, najmúdrejší... My nie sme smiešni? Ženieme sa, čím ďalej tým rýchlejšie, pálime za sebou mosty, aby sme sa ani náhodou nemohli vrátiť, zanechávame spúšť, čo na tom, že pár ľudí kvôli našim snom trpí? Sebecké, egoistické harpie, ktoré trhajú kvety len preto, aby zistili, či ich niekto ľúbi...Aj tak neľúbi...Načo sa pýtame, načo dúfame keď poznáme odpoveď?
Možno pripadáme iným smiešni. Raz sme s M. viedli veľmi peknú debatu. O našich nosoch, vlastne celkovo o ľudskej smiešnosti...Aké je to vtipné, že zo stredu tváre nám čosi trčí... A kvôli tejto "vade" si nevidím na vlastné oko... Chcela by som si vidieť na vlastné oko, veď tým by som vlastne mohla spoznať samú seba... Možno by som si vedela z očí vyčítať čo chcem... Takto mi to nejde... Zatiaľ nie, nenastala pravá chvíľa... Ani na sobáš ešte nenastala, keby náhodou, dakto, dačo...
Cesta, križovatka ciest, z ktorých jedna je hlavná a ostatné iba vedľajšie. No niekedy oveľa dôležitejšie... Aj keď musia dať prednosť tej povýšenej, hlavnej. Ľudia, dav ľudí, z ktorých niektorí sú dôležitejší, iní zas menej dôležití. A práve tí sa musia podriadiť, kým nepríde iný zákon, niečo čo ich od tejto ťarchy oslobodí, ale to až novou vládou, ktorá prisahá vernosť národu... Vernosť, ktorá sa zmení na "hrabem pre seba kým sa dá", ale inak slúžim vlasti, hocikedy ma budete potrebovať, nedvíham... Nie som tu... Nie som tu pre Vás, som tu sám pre seba, pre nikoho iného. A keby sa dakto pýtal, áno, tiež žijem v biede...
