Napísal sám život

Autor: Lucia Motyková | 3.8.2011 o 19:10 | Karma článku: 3,92 | Prečítané:  469x

Pracovať v stánku? Prečo nie, ako brigáda sa mi to páči. Človek sa tam mnohému priučí... Napríklad náš zákazník, náš pán. A predsa sa vyskytnú situácie, keď máte pocit, že ste pre nich Pánom Bohom, pretože máte ich vytúžený druh krížoviek, alebo ... povedzme si na rovinu...alkoholu. Áno, Áno, čerešňa, tuzemáčik, hruška, vodka, a to všetko v pekelnom vychladenom stave (približne takom teplom ako zadok po kúpeli, alebo jedlo v reštaurácii).

Tržba, moja celodenná snaha, je výsledkom úžasného súzvuku a spolupráce dvoch elementov, bez ktorých by to nešlo. Sú tu plachí, hanbliví, peniazmi nezabezpečení konzumenti a v druhej, no neposlednej rade som tu ja. Mladá, šikovná, „najlepšia, akú doma máme“ dievčina, ktorá svoj strach z nepresného výdaja maskuje veselým smiechom a štipkou humoru.

Potom sú tu „nenápadní pozorovatelia“, muži, šikanovaní svojimi ženami, družkami a deťmi, ženy, ktorým sa už veľmi dávno vymyká spod kontroly chod domácnosti, tí, ktorí sa hanbia prísť a priznať slabú chvíľku, že aj oni by sa radi nechali poraziť alkoholom a na chvíľu si oddýchnuť od bežných starostí.

Áno, stánky už nie sú tým, čím bývali. Prvé, čo človek uvidí, keď nakukne do malého okienka sú cigarety a chľast. Nehovorím, že je to zlé, ani to, že ma to hnevá. Len konštatujem. Múdrejší prišli na to, že denná dávka novín už nie je ani tak dôležitá ako dopovanie stánku cigaretami a alkoholom. V malom meste, kde „ľudia nemajú peniaze“ a od čiernej tmy je väčšinu z nich len ťažko rozoznať je to proste tak. Ľudia, ktorí svoje potreby nedokážu ukájať zábavkami v posteli ich topia v malom poldecáčiku, ktorý nie je ani hoden svojho názvu (0,04). Malinký kúsok plastu za jednotnú cenu a s kolkom prepájajúcim viečko s nádobkou je tým „ pravým orechovým, pravým rumovým“, proste pravým začiatkom krásneho dňa.

– Ahoj moja, zase robíš?

– No, áno, iba v nedeľu sme zatvorení.

– A aký je dnes deň mojko? Pre mňa sú všetky rovnaké, mne sa už všetky zlievajú...

- Dnes je streda, pani.

– Streda? Ďakujem mojko, zahodíš prosím ťa ten kelímok? Tak a ja som si myslela, že dnes je štvrtok, tak teda to budeme plakať až zajtra... Hmm, no nič, ďakujem za rumík, vidíme sa zajtra, moja.

– Dovidenia, som si istá, že zajtra sa znova zastavíte.- A tak, medzi davom utrápených ľudí sa mi z dohľadu stráca moja kamoška, oblečená celá v čiernom, v ruke drží kyticu z párneho počtu bielych kvetov, prichystaná na pohreb, ísť si zaplakať za neboráčikom, ktorému sa už otvorila brána nebeská, na pohreb... ktorý............. bude až zajtra....

P.S. : česť výnimkám... J

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Klasická nedeľa kedysi: Kostol, obed, futbal. Boli to zlaté časy

Bratislava bola o polovicu menšia, ale na futbal chodilo desaťkrát viac ľudí.

ŽENA

Táňa Pauhofová: Robiť film na Slovensku je samovražda pre ego

Úspešná herečka momentálne hviezdi v kinách.

RECENZIA

Bol to stratený čas alebo je Sherlock stále geniálnym seriálom?

Ako dopadol posledný diel seriálu.


Už ste čítali?