Vo veľkom trekingovom ruksaku som mala každú nedeľu zabalenú nádej, že tento alebo prinajhoršom nasledujúci týždeň predsalen niečo zmení. Ale keď mi za ten batoh šofér začal prirátavať k už dosť vysokej cene lístka centy naviac, prestala som si tú nádej so sebou nosiť. Už ma nebavilo platiť za niečo, čo nie je výhodné.
Nádej zaberá príliš veľa miesta a svätí príliš málo prostriedkov na to, aby som ju ešte niekedy zobrala so sebou.
A tak som s ňou rozviazala zmluvu a ostala bez nej. Nechala som ju v skrini, ktorej dvere sa stále nejakým spôsobom otvoria aj keď ich tisíckrát za deň zavriem. Neustúpim! Som dostatočne tvrdohlavá a pripravená na ťažký boj, za žiadnu cenu neustúpim. Druhú šancu haraburdám nedávam- poučila som sa z minulosti, veď ty vieš:)..
Chcela som byť iná, cítila som potrebu niečo znamenať, preraziť, dokázať sebe a rodine, priateľom, tete z BFZ pekárne, že som viac ako som bola.
Stále keď sa zotmie, a ja si mám ľahnúť spať, ťažia ma veci, nenechajú ma pokojne snívať o Španielsku ani o ňom. Východ, miesto zabudnuté, bez šance na "moju" budúcnosť.
-Jasné, zase tá 17nástka mešká. Lebo kúsok nasneží a autobusy nevedia prísť na čas!
-Aj v tej Bratislave, veď sa na nich pozrite. Majú dva centi snehu a vraj kalamita. A všetky ženy tam chodia na opätkoch. Lebo oni len z domu do auta a z auta rovno do firmičky. A každá čo ukáže riť je celebrita. HAHA My máme núdzový stav a nie oni, tss" , utrela sopeľ do rukáva svetlohnedého kabátu z číňana a otočila sa mi chrbtom, viac skutočne povedať nemusela.
Žeby žiarlila? Nechcem skončiť ako ona a ďalších 30 rokov čakať na 17nástku, nechcem na ňu nadávať, že sa omeškala, chcem to byť ja, kto je za moje veci zodpovedný.
Prešli takmer tri roky odkedy som si myslela, že mám budúcnosť vo svojich rukách- poviem to s nadhľadom, zrejme som sa mýlila... :)
